Dávid Vrtaňa, Mladý podnikavec: Najdôležitejšie je urobiť prvý krok a povedať si: „Zvládnem to!“

V občianskom združení Mladý podnikavec sa snažíme pozdvihnúť slovenské a české vzdelávanie na vyššiu úroveň. Prostredníctvom inovatívnych metód pomáhame rôznym vekovým kategóriám nájsť najsprávnejšie riešenia v situáciách, do ktorých sú priamo hodení, hovorí v rozhovore zakladateľ Dávid Vrtaňa.

 

Dávid Vrtaňa, zdroj: archív MP

 

Čo je úspech? Dnešná konzumná doba nám ponúka rôzne vysvetlenia tohto pojmu. Je úspech mať veľa peňazí a luxusný dom? Alebo je úspech chodiť po drahých dovolenkách a byť slávny a žiadaný?

Keby ste sa túto otázku opýtali ľudí na ulici, väčšina z nich by Vám určite odpovedala presne takto. Áno určite, mať kopu peňazí a robiť čo si len srdce žiada určite poteší, ale nie na dlho. To môže rýchlo pominúť. Čo ak je úspech zanechať po sebe stopu? Stopu, ktorá v niečom pomohla nielen jednotlivcovi, ale rovno celej spoločnosti?

Takúto stopu sa snaží v spoločnosti zanechať aj naše občianske združenie „Mladý podnikavec“, ktorého zakladateľom je Dávid Vrtaňa.

 

 

S akým zámerom ste zakladali občianske združenie Mladý podnikavec?

Zámerom nášho občianskeho združenia je zabezpečiť vývoj a skvalitnenie výchovno- vzdelávacieho procesu a to jednak vo vzťahu ku žiakom či študentom, ale taktiež vo vzťahu k pedagógom a rôznym firmám. Našim cieľom je vzdelávať inak, ako iba tradičným memorovaním informácií a poznatkov.

V rámci inovatívneho vzdelávania používame známe, aj menej známe metódy, ktoré sa nazývajú rolové hry, pojmové mapy, gamifikácia, learning by doing, tímová spolupráca, rozprávanie príbehov, prípadové štúdie, atď. Máme totiž za to, že človek sa najlepšie naučí prijať čo najefektívnejšie a najlepšie riešenia pre vyriešenie daného problému, ak je priamo do danej situácie hodený a musí priamo v nej premýšľať.

zdroj: archív MP
„Ak chceme vykopať jamu, tak to, ako správne držať krompáč a ako ju správne vykopať, sa nenaučíme teoreticky. Naučíme sa to tak, že ho držíme v ruke a skúšame, a skúšame…“

 

Ste vyštudovaný učiteľ, alebo ste študovali niečo úplne iné a učenie skôr „prišlo do cesty“?

Študoval som informačný manažment, čiže prepojenie manažmentu a informatiky. Od detstva ma bavilo vzdelávanie a učenie, preto som si v rámci celoživotného vzdelávania dorobil aj DPŠ. Môžem teda povedať, že áno, mám kvalifikáciu na to, aby som bol učiteľom. Dokonca aj pôsobím a učím na jednej strednej škole.

 

Byť učiteľom je teda taký Váš splnený detský sen. Ako vznikla myšlienka založiť organizáciu, ktorej hlavným predmetom bude inovácia vzdelávania?

Tým, že sme nemohli učiť. Mladého podnikavca sme založili spoločne s kolegom, s ktorým sme sedeli na káve a rozmýšľali, že nás nikde nezoberú učiť. Boli sme stále študenti a ešte k tomu sme ani neštudovali pedagogický smer.

Uvažovali sme, čo a ako urobiť, aby sme mohli učiť, aby sme mohli zažiť tú interakciu so žiakmi. Prišli sme na jednu vec- kde nie je cesta, tam je potreba si ju urobiť. A tak sa zrodil Mladý podnikavec. Založili sme občianske združenie, ktoré uľahčilo našu cestu. V tom čase sme neboli ešte ani bakalári a o pedagogickom smere sme ani nechyrovali. Toto bola taká jednoduchšia cesta, ale stále to cesta bola.

 

Vidím, že sa úspešne riadite heslom „kde nie je cesta, tam si ju urobím“. Do akej miery si myslíte, že ste úspešný?

Otázkou je- ako v čom. Ja osobne si myslím, že nie sme až tak úspešní, ako by sme chceli byť. Je to divná odpoveď, no stále je čo zlepšovať. Možno sme položili základné kamene úspechu (napr. zamerali sme sa tiež na český trh a začali sme realizovať webináre). Chceme sa ale vyvíjať, až kým nedosiahneme taký ten „vrchol vrcholu“- všetci budú poznať našu značku, všetci budú vedieť kto sme, čo sme, čím sa zaoberáme, ako vzdelávame, atď.

 

Najdôležitejšie je začať. Vy ste sa odhodlali urobiť prvý krok, zhmotniť tú myšlienku a teraz sa úspešne posúvate vpred. Najťažší krok je za Vami a teraz robíte „iba“ tie malé kroky. Ale čo je úspech podľa Vás?

 

Asi to, ako človek pristupuje k svojmu životu. Či už k osobnému, alebo pracovnému. A spôsob, akým robí kroky k tomu, aby dosiahol svoj vytúžený cieľ. Ako ste povedali aj vy, začať je najdôležitejšie.

Veľa ľudí iba rozpráva a rozpráva. Ako aj jeden môj kamarát- stále rozpráva, že si ide postaviť dom, ale stále nič. Ja som iný a mám také tri fázy- najskôr rozprávam, následne hľadám a potom konám. Takže treba nie len rozprávať, ale aj konať. To je neodmysliteľnou súčasťou úspechu. Treba jednoducho konať. A aj keď to nevyjde, tak no a čo. Keď už nič iné, mám aspoň skúsenosť.

zdroj: archív MP

Presne tak. Človek sa aspoň niekam posunie. Čo posunulo Vás? Aké bolo napríklad Vaše najlepšie a najhoršie zamestnanie?

Každá brigáda ma niečo naučila. Poviem aj o dobrej, aj o zlej. Robil som plavčíka. To ma bavilo- stáť tam a dávať pozor na ostatných. Je to niečo podobné ako aj učiteľstvo- aj tam musíte pozerať a dávať pozor na ostatných.

No a teraz k tej horšej- lepil som plagáty na výlepné plochy u nás v Žiline. To bola čistá katastrofa. Počas práce som dostal pokutu od policajtov, pretože som vbehol do zákazu zadným kolesom. Mával som celé auto od lepidla a od papierov, musel som to robiť doslova za každého počasia. Zabralo mi to celý deň a domov som prišiel totálne špinavý od lepidla. Toto bola asi aj brigáda, kde som vydržal najkratšie.

A čo ma naučila? Ťažko povedať, asi iba jedno: je to naozaj brigáda pre niekoho, kto má dostatok času a kto chce vyslovene lepiť plagáty. U mňa to tak ale nebolo.

 

Veľa ľudí si myslí, že pokiaľ nevyštudujú to, čo chcú robiť, tak to jednoducho robiť nemôžu. Čo si o tom myslíte- je dôležité najskôr daný odbor vyštudovať?

Jednoznačne nie. My s kolegom sme tiež najskôr neštudovali učiteľský smer. Neštudovali sme ale ani preto, aby sme robili v IT sfére. Skôr preto, lebo sme potrebovali niečo vyštudovať. Vyštudovali sme manažment, no aj napriek tomu sme si išli za tým svojím. Jednoducho sme chceli učiť, chceli sme vzdelávať, a môžem povedať, že škola nám len pomohla- rozšírili sme si obzory.

 

Bývate na seba hrdý? Zvyknete si povedať: „Áno, toto som dobre urobil.“?

Áno, určite sú situácie, kedy sa vnútorne naozaj veľmi teším.

 

Čo bola posledná vec, z ktorej ste sa naozaj radovali?

Nepoviem ktorá bola, ale ktorá bude. Keď konečne vydáme knihu. Dúfam, že v januári už bude vonku. Je to kniha zameraná na finančnú gramotnosť. Z toho sa budem veľmi tešiť. Taktiež sa budem tešiť, keď mi príde domov list o akreditácií, lebo tento polrok sa chceme viac-menej na akreditáciu zamerať.

Toto bude taký ten úspech, kedy sa budem tešiť a poviem si, že „yes, dali sme to“. V spolupráci s inými sme robili ešte jeden európsky grant, a tiež som sa tešil, keď to vyšlo.

zdroj: archív MP

 

Ale aby sme sa ešte vrátili k tomu úspechu- čo podľa Vás spôsobí, že sa z dňa stane úspešný deň?

Ja si to moc neplánujem. Používam iba diár, kde mám stanovené, čo idem v ktorý deň robiť. Napríklad počas voľných dní ale vôbec- vtedy väčšinou robím, čo príde. Keď je dohodnutý rozhovor, alebo stretnutie, zrealizujeme ho a potom už robím tie veci, ktoré treba urobiť. Mám to však všetko v hlave- jednoducho robím, čo treba.

 

Čo by ste ako človek, ktorý už má čo-to za sebou, poradili mladým ľuďom majúcim víziu, ale aj strach ísť za ňou? Čo by ste im poradili, aby sa nebáli, a nasledovali svoje sny a ciele?

Veľmi veľa ľudí sa bojí začať. My sme sa tiež báli začať, ale začali sme. Najdôležitejšie je urobiť ten prvý krok a povedať si, že to zvládnem. Veľa ľudí sa bojí toho, že keď s niečím začnú, niečo do toho vložia a nevráti sa im nič. My keď sme začínali, tiež sme nemali veľa peňazí. Mali sme ich iba z toho, čo sme si zarobili na brigádach, alebo čo sme si odložili z vreckového. To bol budget, ktorý sme boli ochotní minúť.

Keby sme ho minuli a nevyšlo by to, tak by sme si povedali „ok, už to robiť nebudeme a budeme sa venovať niečomu inému“. Ale vyšlo to a sme tu. Netreba sa báť. Veľa ľudí sa bojí, ale naozaj treba urobiť hlavne ten prvý krok.

 

Chceli by ste takýmto ľuďom, ktorí sa boja, alebo si prechádzajú ťažšími chvíľami, niečo odkázať?

Títo ľudia musia v prvom rade veriť. Veriť v to, že sa to podarí. To je asi to najlepšie, čo ich môže držať. A skúsiť niečo zmeniť. Lebo ak je niečo zlé, treba to buď zmeniť, alebo robiť niečo, aby na to človek nemyslel. Zmeniť taký ten rytmus života a určite to k niečomu pomôže. Možno minimálne, ale pomôže!

zdroj: archív MP

Jedna odpoveď

Napísať odpoveď pre Marek Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.