Ester Wiesnerová: Úspech je kombinácia pocitu šťastia a určitého vyššieho cieľa

Prvá časť úspechu je definovať si ho a druhá časť je urobiť konkrétne kroky, ktoré k nemu smerujú. Potom sú tu také tie menšie ciele a nakoniec sú úplne každodenné veci, ktoré bývajú niekedy náročné, ale práve tie vedú k dosiahnutiu toho najvyššieho cieľa, hovorí v rozhovore Ester.

 

zdroj: archív EW

 

Čo je úspech? Dnešná konzumná doba nám ponúka rôzne vysvetlenia tohto pojmu. Je úspech mať veľa peňazí a luxusný dom? Alebo je úspech chodiť po drahých dovolenkách a byť slávny a žiadaný?

Keby ste sa túto otázku opýtali ľudí na ulici, väčšina z nich by Vám určite odpovedala presne takto. Áno určite, mať kopu peňazí a robiť čo si len srdce žiada určite poteší, ale nie na dlho. To môže rýchlo pominúť. Čo ak je úspech zanechať po sebe stopu? Stopu, ktorá v niečom pomohla nielen jednotlivcovi, ale rovno celej spoločnosti?

Takúto stopu sa snaží v spoločnosti zanechať Ester Wiesnerová.

 

Ako sa v týchto dňoch máš a ako zvládaš momentálnu situáciu?

Ja osobne veľmi dobre, ale pri tom mám hlboký súcit k mnohým mojím kamarátom- umelcom, ktorí sa vôbec nemajú tak dobre, ako ja. Prichádzam z Ameriky, odkiaľ som sa kvôli pandémii v apríli vrátila a vidím, že akákoľvek zlá je situácia pre umelcov v Európe, nikdy nebude taká zlá, ako tam.

No a mám čas pracovať na veciach, na ktorých som dlho pracovať nemohla. Chystám album, okrem toho učím online. Veľmi som si to zaľúbila, lebo vidím študentov doma, v ich prirodzenom prostredí, vidím taký ich reálny každodenný život a veľa vecí mi to vysvetlí.

 

Keď si už načrtla svoju prácu, povedz nám o nej a samozrejme aj o sebe niečo viac.

Tri moje hlavné pracovné činnosti sú komponovanie, spev a učenie. Môj ideálny život je rovnomerný stav, kedy všetky tri tieto veci robím narovnako. Teraz trošku viac učím- momentálne pôsobím na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch a tiež učím súkromných žiakov z celého sveta. Pracujem aj v OZ, ktoré som spoluzaložila. Venujeme sa hudobnému vzdelávaniu na Slovensku. Je to taká kreatívno- administratívna práca a potom sa venujem iba mojim umeleckým aktivitám. To znamená, že cvičím a komponujem. Občas mám aranžmán na zákazku pre jednu slovenskú acapella skupinu. No a ako som už spomenula, chystám ešte aj svoj album.

 

zdroj: archív EW

Je toto práca, ktorú si chcela robiť od malička, alebo si mala aj nejakú inú víziu?

Inú víziu som asi ani nemala. Boli tam síce také záblesky, ako napríklad maliarka (to som mala asi 6 rokov) a iné kreatívne povolania, ako grafická dizajnérka a tak. Avšak približne od jedenástich rokov, keď som absolvovala prvú hodinu spevu s mojou profesorkou (neskôr ma vyučovala aj na konzervatóriu), bolo veľmi jasné, že toto je to. Potom stačilo „už len“ presvedčiť rodičov a odísť z 8- ročného gymnázia na konzervatórium.

 

Bol umelcom niekto z tvojej rodiny, alebo sa to v tebe prebudilo skôr znenazdajky?

Moja mama je učiteľka klavíru na ZUŠ a tiež pesničkárka. Za komunistov nahrala 12 albumov duchovnej hudby, čo bolo v tom čase veľmi opovážlivé. Hrávala som s ňou štvorručne na klavíri a počúvala jej piesne, takže na tejto hudbe som vyrastala.

Teraz spätne objavujem korene toho, čo mamina zasiala- stále sa k tomu vraciam. Mala na mňa silný vplyv bez toho, aby som si to uvedomovala.

zdroj: archív EW

 

Môžeš teda povedať, že si si úspešne splnila svoj detský sen?

Myslím, že áno.

 

A čo je podľa teba úspech?

Tak v prvom rade, neexistuje nejaký jeden ultimátny úspech. Prvý veľký úspech je, ako vidím aj u svojich študentov, keď sa človeku podarí zadefinovať, čo vlastne chce. Pretože aj keď sa pozrieme na hudbu, v rámci nej chce každý niečo iné. Niekto je šťastný byť interpretom, niekto je šťastný ak hrá na svadbách. Niekto rozhodne nechce hrať na svadbách a niekto je šťastný, keď učí.

Je veľmi veľa definícií úspechu, ale v podstate je to asi kombinácia pocitu šťastia a zároveň aj nejakého vyššieho cieľa. Buď to napĺňa mňa, alebo niekoho druhého. Vtedy viem, že to má zmysel.

zdroj: archív EW

 

„Prvá časť úspechu je definovať si ho a druhá časť je naplánovať a urobiť konkrétne kroky, ktoré k tomu smerujú. Potom sú tu také tie menšie ciele a úplne každodenné veci, ktoré bývajú niekedy náročné, ale práve tie vedú k dosiahnutiu toho najvyššieho cieľa. No a potom ešte trochu šťastia, resp. zásahu vyššej moci. Byť v správnom čase na správnom mieste a so správnym človekom.“

 

Podľa toho, ako si úspech opísala, myslíš si, že ty úspešná si?

Myslím si, že podľa toho, ako som si to práve sama pre seba definovala, tak asi áno.

 

Ktorá kritika ťa v živote najviac posunula a ktoré rozhodnutie tvoj život najviac ovplyvnilo?

Napríklad asi všetci pedagógovia, ktorých som kedy mala, ma posunuli. Celkovo ma najviac posúva kritika od ľudí, ktorým na mne úprimne záleží. Človek veľmi cíti, o aký druh kritiky ide. Niekedy sa stretneme s kritikou, ktorá pochádza z troška iného úmyslu, vtedy je to viac škodlivé, ako nápomocné.

Ešte viac ako negatívna kritika smerovaná priamo na mňa, ma niekedy vie posunúť negatívne nastavenie spoločnosti. Keď som sa napríklad začala venovať hudbe, obecne prevládajúci názor bol, že sa tým neuživím. Práve to mi pomohlo sa dostať do nastavenia, že a just sa tým uživím a uvidíte, že sa to dá! Toto je asi typ kritiky, alebo skôr negatívnej reakcie, ktorá ma vedela posunúť.

zdroj: archív EW

A čo sa týka rozhodnutia, tak určite prvé bolo ísť na konzervatórium. To bola prvá veľká vec. Ďalej to bolo rozhodnutie venovať sa jazzovému spevu a kompozícií na Berklee. Nasledovalo hľadanie niekoľko stoviek sponzorov, aby som si mohla dovoliť aspoň prvý semester. Nakoniec sa to vždy nejako zachránilo a to, že tam skončím aj magisterské, som naozaj nečakala.

 

Pracovala si niekedy aj v inej sfére, ako v umeleckej?

Áno, všade možne. Počas vysokej školy v Bostone som si prešla od žehlenia, cez umývanie okien, stráženie detí, až po kancelárske práce. Pracovala som na speváckom oddelení, kde som robila rozvrhy a na Oddelení pre podnikavých hudobníkov, ktorých som spájala s grantovými príležitosťami.

No a leto predtým, ako som chcela ísť na školu do Bostonu, som robila naozaj všade, kde sa dalo niečo zarobiť. Prezlečená za malú Mozartkyňu som podávala lístky na koncert pod Michalskou bránou, za čo som si zarobila asi tri eurá za celý deň.

 

Väčšina vecí, ktoré si robila, Ťa posunuli a neskôr Ti pomohli. Napríklad teraz pri práci v OZ.

Áno, to naozaj vidím až teraz posledné roky. Vôbec som netušila, že to môže mať na mňa takýto dopad. Hlavne v kancelárskych pozíciách ma naučili, ako takéto administratívne tímy fungujú. A šťastie som mala tiež na šéfov, ktorí sa nám venovali. Za toto som naozaj veľmi vďačná.

zdroj: archív EW

Myslíš si, že je dôležité vyštudovať profesiu, ktorú chce človek neskôr robiť? Minimálne v tvojom prípade.

Podľa mňa sa to určite dá bez toho. Veľa úspešných ľudí to nikdy neštudovalo. Je na každom, aby si zvážil, čo presne chce a ako sa chce k tomu dostať. Ja som typ, ktorý má rád systém a ktorý má rád pocit, že to urobil dobre.

Osobne by som sa ale bez školy cítila veľmi neisto. Dokonca aj teraz sa k nejakým veciam musím vracať a veľakrát si hovorím: „Ester, sedela si nad tým 7 rokov, ty to vieš robiť! Upokoj sa, dopadne to dobre!“ Ak to teda chce človek robiť bez školy, musí mať vnútorné sebavedomie, že to dokáže.

 

Je podľa tvojho názoru sebavedomie dôležité pri tvojej profesií?

Podľa mňa veľmi. Jednej mojej 13- ročnej študentky sa vždy, keď dospieva opýtam, čo sa jej páčilo. Až potom sa pýtam, čo sa jej nepáčilo. Toto dievča vždy povie na čo je hrdá a mne to príde naozaj úžasné.

Pre slovenských žiakov býva veľký problém nájsť jednu dobrú vec na vlastnom výkone. Vidia iba to negatívne. Takže je to podľa mňa veľmi dôležité aj v tom, ako človek vidí samého seba, pretože to umenie je totálne subjektívne. Je tam síce pár všeobecných parametrov, ale je tu toľko úspešných ľudí, ktorí porušujú všetky tieto parametre „správnej hudby“. Je to všetko o človeku. Ak si stojí za tým, čo urobil a vie odôvodniť prečo to tak je, tak hold, ide si.

 

Snažíš sa teda svojim študentom ukázať aj malé pokroky, na ktoré sa majú sústrediť a tešiť sa z nich. Aká bola maličkosť, z ktorej si sa naposledy tešila ty?

Výrazne som zlepšila svoje stravovanie a športové návyky, takže z toho sa veľmi teším. Posledné štyri mesiace v karanténe som šesť dní do týždňa aspoň 45min denne cvičila a zdravo sa stravovala, na čo som veľmi hrdá!

zdroj: archív EW

Myslíš, že je umenie pre ľudí dôležité?

Čo sa týka hudby, tam sú dokázané účinky na mozog. Ak pustíš ľuďom majúcim Alzheimera hudbu, ktorá sa im s niečím spája, dokážu si spomenúť. Ľudia majúci poškodené pohybové centrum nevedia chodiť, ale môžu sa naučiť kráčať do rytmu. Ľudia, ktorí nevedia rozprávať, môžu vedia spievať, pretože majú poškodené centrum reči. Čiže sú to reálne potvrdené veci. Mne príde hudba tak dôležitá pre mozog a tak dôležité veci sa cez ňu fixujú, že len neinformovaný človek môže povedať, že umenie nie je dôležité.

 

Čo podľa teba spôsobí, že sa z nejakého dňa stane úspešný deň?

Pomáha mi urobiť si ráno zoznam vecí, čo chcem urobiť. Viem sa tak ľahšie sústrediť a nezaseknem sa pri niečom drobnom. Keď sa potom večer pozriem a vidím, že som aj oddychovala, aj pracovala, ale aj robila veci, ktoré neboli len urgentné, ale boli aj dôležité, (to je tiež veľká vec, nerobiť len to, čo „horí“, ale čo je ozaj dôležité robiť), potom to bol úspešný deň.

 

Chcela by si odkázať niečo čitateľom, ktorí majú ťažšie chvíle, alebo tým, ktorí sa boja ísť za svojimi cieľmi?

Mne pomohlo nebáť sa nekomfortných situácií, pretože to je presne to, čo človeka posunie. Ďalej mi pomáha vždy aspoň jeden človek, ktorý povie, že áno, ty to zvládneš, je to dobrý nápad. To je podľa mňa veľmi dôležité.

Tiež by si mali uvedomiť, že niekedy je úplne v poriadku byť smutný, alebo nahnevaný. Tváriť sa, že sa nič nedeje, vie byť niekedy škodlivé. Treba si normálne priznať, čo sa deje. Ak tam je nejaká negatívna emócia, treba ju vypustiť, ale nečľapkať sa v nej zbytočne dlho. Postaviť sa, ísť ďalej a hľadať, ako môžem to, čo som sa vďaka tomu naučila, využiť pre ľudí, ktorí sú v rovnakej situácií. Pre ich a rovnako aj pre svoj ďalší rast.

zdroj: archív EW

Jedna odpoveď

Napísať odpoveď pre Jakub Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.