Vrana Marianna: Každá práca, ktorá je robená poctivo, je pre spoločnosť dôležitá

Ak by mňa niekto poslal kopať kanál, tak ja neviem, či by chcel mať ten kanál odo mňa. Asi by sa mi podaril vykopať, lenže ja tiež neposielam hocikoho, nech si zahrá na  klavíri a urobí pesničku, aj keď možno by niečo zahral. V tom je to čaro spoločnosti, že každý zastupuje inú rolu a niečomu inému sa rozumie. Príde mi ľúto, že sa nechápeme, hovorí v  rozhovore Marianna.

 

zdroj: archív VM

Čo je úspech? Dnešná konzumná doba nám ponúka rôzne vysvetlenia tohto pojmu. Je úspech mať veľa peňazí a luxusný dom? Alebo je úspech chodiť po drahých dovolenkách a byť slávny a žiadaný?

Keby ste sa túto otázku opýtali ľudí na ulici, väčšina z nich by Vám určite odpovedala presne takto. Áno určite, mať kopu peňazí a robiť čo si len srdce žiada určite poteší, ale nie na dlho. To môže rýchlo pominúť. Čo ak je úspech zanechať po sebe stopu? Stopu, ktorá v niečom pomohla nielen jednotlivcovi, ale rovno celej spoločnosti?

Takúto stopu sa snaží v spoločnosti zanechať Vrana Marianna.

 

Predstav nám seba a svoje pôsobenie, prosím.

V prvom rade som učiteľkou na základnej umeleckej škole. S tým súvisia rôzne projekty, ktoré s deťmi robíme aj mimo bežného štandardného vyučovacieho času. Pracujem tiež v rádiu Regina, v relácií Na vlastné nohy, ktorú vyrábame raz za mesiac.

Najdlhšie sa však venujem hudobných aktivitám- spev, písanie textov a hudby. Sem- tam sa venujem aj divadlu. Ďalej šijem, prešívam- upcyklujem staré oblečenie. V procese je aj vznik mojej vlastnej značky. Venujem sa aj vzdušnej akrobacii a Novému cirkusu, čo môže znieť smiešne. Z času na čas maľujem po stenách, žiadam granty, spolupracujem na projektoch. No a momentálne chceme s deťmi zo ZUŠ napísať knihu.

 

zdroj: archív VM

Knihu o čom?

Dostali sme výzvu na grant, zaoberajúci sa kultúrou a komunitou ako takou, alebo ekologickými témami. Našej ZUŠke sú ekologické témy veľmi blízke, preto mi napadlo, že tie najstaršie decká by mohli napísať knihu, ktorá bude plná príbehov o rôznych odpadkov. Názov knihy hovorí za všetko: „Kam sme sa to dostali?“. Na knihe sa budú podieľať žiaci literárno-dramatického a výtvarného odboru. Momentálne sme v procese a niekedy koncom mája by mal tento projekt vyjsť, takže uvidíme.

 

Páči sa mi, že ako učiteľka literárno- dramatického odboru sa snažíš žiakom odovzdať niečo viac.

Ja si myslím, že divadlo má reflektovať dobu. Kniha bola zároveň dobrý formát na to, ako pracovať dištančne. Spojili sme príjemné s užitočným.

 

Predstavovala si si takto svoju budúcnosť už ako dieťa, alebo si chcela byť úplne niečím iným a nejako sa to zvrtlo?

Ja som od malička chodievala najmä na divadelné predstavenia a keď hovorím od malička, tak naozaj od troch rokov. Každý mesiac som prišla do kontaktu s nejakým druhom umenia. Chodili sme do galérií, aj do filharmónie. Takže bolo pre mňa logické, že som sa tomu začala venovať a chcela som sa tým živiť. Vždy som videla, že je to možné a potom si už len ten sen upravuješ s tým, ako sa ti darí, aké sú okolnosti, podmienky, čo si schopný urobiť. Prijímam to, čo mi život ponúka, ale zároveň beriem ohľad aj na seba samú. Takže keď sa mi vyskytla možnosť učiť, tak som nebola taká, že nebudem učiť, lebo ja chcem spievať. Jednoducho, treba využiť aj to, čo život prináša, ale treba pracovať aj na tých vlastných snoch, nezabúdať na ne.

Napríklad, vždy som chcela robiť v rádiu, ale nikdy som nič preto neurobila. Keď prišla ponuka, zobrala som ju, aj keď nebola lákavá. No postupom času sa to ukázalo ako dobrý ťah a ja ani neviem ako, a tento sen sa mi splnil. Ale chcem povedať, že nie vo všetkých veciach je to takéto jednoduché. Častokrát sa veľmi snažím a výsledok prichádza pomaly.

zdroj: archív VM

Dávam si predsavzatia a vždy si ich konfrontujem. Nepôjdem ale teraz za čímsi stoj čo stoj, ak na to nie sú podmienky, alebo možno ja na to nie som pripravená. Treba si to v hlave usporiadať, rátať s tým, čo je, byť realista. Pokračujem v plnení si svojich umeleckých snov, ale momentálne o prešívanie starého oblečenia prišiel záujem a vidím v tom potenciál. Vyskúšam a uvidím… čas, energiu a snáď aj skúsenosti na to mám.

 

Ja keď vidím, ako vyzeral ten kúsok pred úpravou a po nej, nerozumiem, ako si to dokázala. Nechápem, ako to môže byť ten istý kus oblečenia.

Keď sa tomu človek venuje dlhšie, vidí v tom možnosti a variabilnosť. Začínala som s jednoduchšími premenami a veľakrát sa inšpirujem webom. Tiež sa mi stáva, že to nevyzerá úplne ako na obrázku a celý proces začína od začiatku.

 

Čo je podľa teba úspech?

Ja to vnímam v dvoch rovinách. Podľa mňa je najdôležitejšie, aby bol človek sám so sebou spokojný, aby si splnil túžby alebo teda všetko, čo sa mu „zabaľuje“ pod slovíčko úspech.

Na druhej strane tým, že žijeme v rôznych komunitách, nemôžeme byť úplne slepí a sme konfrontovaní tým, čo spoločnosť považuje za úspech.

Možno v tomto človek hľadá balans a podstatu pravého významu. Rovnako ako aj ja teraz, keď ti mám odpovedať na túto zdanlivo jednoduchú otázku.

 

 

Vnímaš teda ty samú seba ako úspešnú?

Áno, no v niektorých veciach by som chcela byť úspešná viac.

Nie vždy všetko mi vyšlo tak, ako som si predstavovala. No, keď niečo zvládnem a je to urobené dobre, tak prečo by som sama o sebe nemohla povedať, že som to úspešne zvládla? Mne je veľmi ľúto, keď sa ľudia nevedia oceniť, pochváliť. Samozrejme, treba na sebe pracovať, nezaspať na vavrínoch, byť sebakritický.

zdroj: archív VM

Ja to mám tak, že si nastavím taký cieľ, ktorý by som mala byť schopná splniť. Porovnávam sa sama so sebou, nie s ostatnými – tí sú pre mňa len zdravou konkurenciou, nie súpermi. Ak som naozaj urobila pre cieľ všetko, no i tak sa mi ho nepodarilo splniť, nehnevám sa na seba, aj keď mi to príde ľúto. Všímam si aj malé krôčky, aj týmto procesom sa formujem. Ak sa mi cieľ podarí splniť, som na seba pyšná a užívam si ten „úspech“. Treba sa pochváliť aj za niečo, čo som možno pred rokom nevedela urobiť.

 

Si spokojná tam kde si, alebo máš ďalšie ciele, ktoré by si chcela dosiahnuť?

Stále si dávam nejaký nový cieľ. Nemusí byť väčší, lepší. Môže byt aj menší, ale ja to mám tak, že musím neustále na niečom pracovať a zdokonaľovať sa. No zároveň niekedy aj zostať, stagnovať, popremýšľať…

 

Aké bolo tvoje najhoršie zamestnanie, alebo skúsenosť, pri ktorej si si povedala, že tak toto naozaj nechcem robiť a ideš študovať, pretože takto nechcem žiť?

V zásade nechcem žiadnu prácu degradovať, že toto nikdy nebudem. Každá práca, ak je robená dobre a poctivo, tak je dôležitá pre spoločnosť, alebo komunitu.

Nechcela by som ale robiť prácu, ktorá by zabíjala moju kreativitu a osobnosť. Predsa len, po práci od 9:00 do 17:00 človek už ťažšie hľadá silu vôbec na niečom robiť. Zároveň ale, keď je človek v nejakej horšej situácií, tak vezme skoro hocičo. Pre mňa je príjemnejšie pracovať a mať aj takúto robotu, ako nemať žiadnu a to som mala teda rôzne brigády…

zdroj: archív VM

Myslíš si, že je dôležité vyštudovať to, čo chce človek robiť?

Je dôležité, čo by chcel ten človek v živote robiť. Ak už vie, akému odvetviu sa chce venovať, je zbytočné ísť študovať niečo iné. Ja som vždy vedela, čo by som chcela robiť, no aj tak som najskôr vyštudovala gymnázium, aj pre prípad, že by som si to rozmyslela – čo sa nestalo a mám na seba v tomto ťažké srdce.

Pri umení sa hovorí, že ak chceš byť herec, tak hercom budeš. Áno, je to možné. Keď mňa ale chceli do nejakého divadla, často bol problém len to, že mám konzervatórium a nemám vysokú školu. Lebo sú to štátne divadla. Patria mestu, majú tabuľkový plat a ty keď máš Dis.art, si vlastne najnižšia tabuľka a je s tým problém. Takže áno, môžeš robiť divadlo, môžeš spievať, ale kontakty a niekedy aj ten titul je bohužiaľ rozhodujúci.

Ľudia sú ale často oveľa žiadostivejší, keď neštudujú na tej škole. Viac si tak vážia, že sa tomu môžu venovať. Mnohí žurnalisti zakapú na školách- zistia, že ich to nebaví a predbehne ich niekto, kto sa tomu začne venovať laicky, a dobehne aj tie technické záležitosti. Takže ono je to aj o tom, čo máš v sebe, ale koniec koncov, nejaký papier daných inštitúciach potrebovať budeš tak, či tak.

 

Čo sa ti v poslednej dobe podarilo a naozaj si sa z toho tešila?

Pre mňa bol rok 2020 úspešný. Vyšiel singel s Mariánom Čekovským a s Lomnickými cháve, čomu doteraz nemôžem uveriť. Darí sa mi prezentovať tie šaty a ľudia o to majú záujem. Sú ochotní zaplatiť mi za to, aby som im niečo prešila. Dostala som pozvania na rôzne koncerty, kde som účinkovala aj ako sólistka, aj ako vokalistka. No a na konci roka som dostala veľmi veľa peňazí z rôznych grantových podprogramov. V priebehu týždňa mi vyšli 3 rôzne projekty, jeden pre mňa a dva do zamestnania. Zároveň sa mi podarilo osloviť niektorých ľudí do rádia, o ktorých som si myslela, že sa mi to vôbec nepodarí.

zdroj: archív VM

Keď to takto sumarizujem, znie to pekne. Nestali sa mi veci, že by ľudia z toho odpadávali, ale ja som z toho tak vnútorne odpadla. V každom slova zmysle.

 

Spoločnosť v dnešnej dobe nie je moc zhovievavá k umelcom. Ako to vnímaš?

Pramení to z nepochopenia umenia. Ľudia nevedia, čo si pod tým majú presne predstaviť, že čo tá profesia vôbec obnáša, ako dlho a náročne sa študuje. Na školách sa všeobecne umeniu veľa nevenuje. Na hudobnej si spievame, na výtvarnej si niečo nakreslíme a tam to končí. Má to skôr relaxačný charakter, ako ten didaktický. Umenie má rôzne formy, rôzne úrovne. Na toto sa trošku zabúda a preto prichádzajú skreslené predstavy.

Častokrát je naša práca vnímaná, že je zadarmo. Keď si vypýtam za spevácke vystúpenie nejakú čiastku, ľudia nerozumejú, ako si môžem za hodinu vystúpenia toľko pýtať. Ale to nie je hodinová sadzba. Tá sadzba odráža školy a kurzy, ktoré mi od šiestich rokov rodičia platili a potom aj ja. Je to sadzba za celoživotnú prácu, za prácu na danom koncerte, lebo áno, hodinu hrám a ponúknem 15 pesničiek, ale tie som sa kedysi musela naučiť – čo myslíš, trvalo mi to deň, dva, tri? Kto mi tie hodiny zaplatí?

No ak by mňa niekto poslal kopať kanál, tak ja neviem, či by chcel mať ten kanál odo mňa. Asi by sa mi podaril vykopať, lenže ja tiež neposielam hocikoho, nech si zahrá na  klavíri a urobí pesničku, aj keď možno by niečo zahral. V tom je to čaro spoločnosti, že každý zastupuje inú rolu a niečomu inému sa rozumie. Príde mi ľúto, že sa nechápeme.

zdroj: archív VM

Na druhej strane mnohým umelcom práca nesmrdí. Ja sama mám asi 3-4 zamestnania. Mnohí umelci majú viacero robôt aj mimo fachu. Ale je to hlavne nepochopením a degradovaním povolania. Ľudia nevedia, čo je to umenie a ako ten život vyzerá. Lebo áno, sú umelci bohémi, ale nie všetci. Rovnako, ako nie každý robotník ide z nejakého závodu rovno do krčmy.

 

Veľa ľuďom sa bohužiaľ nedarí. Čo by podľa teba mali zmeniť?

Ja si myslím, že ľudia sú už otrávení, lebo všade počúvajú, že sú otrávení. Bludný kruh.

Ako tvrdia mnohí psychológia- treba mať režim. To je asi to najdôležitejšie. Nedávať si zbytočne vysoké ciele. Nemusí to každému fungovať, z čoho môže byť nešťastný a vzniká tak deprimácia. Treba chodiť na vzduch, hýbať sa, nájsť si to, čo ťa baví, ako dokážeš byť v pohode. Ak sa potrebuješ týždeň váľať v posteli, tak sa váľaj, ale potom si nájdi nejaký hnací motor a choď do toho!

 

Je niečo, čo by si chcela odkázať ľudom, ktorí si prechádzajú ťažkými chvíľami? Čo by si poradila možno tvojmu mladšiemu ja?

Každému funguje niečo iné- niekomu pomôže, keď si hovorí, že je to dobré a bude dobre, ale niekomu pomáha iba to, ak vidí reálny výsledok.

Podľa mňa sa treba vymáchať v tom pocite, lebo o tom je život. Užívaj si tie výšky, ale zas keď prídeš dole, asi t o nejaký dôvod má. Zostaň chvíľu smutný, ale zároveň nejakou činnosťou podpor to, aby si tak dlho neostal. Život je asi aj dosť krátky. Skúsme teda nabrať silu, aj keď je to častokrát ťažké. Treba nejako začať, pomaličky. Raz bude musieť byť dobre. Ale záleží od toho, či sa my o tom pokúsime. Či už to vidieť alebo sa pre to snažiť niečo urobiť.

Znie to všetko ako veľké klišé, nechcem zľahčovať niekoho zármutok a rozdávať rozumy. Aj mne bolo mnohokrát smutno a musela som po čase vyhľadať odborníka, s ktorým som pracovala na svojich defektoch. Držím Vám však palce! Ťažko je žiť ľahko…ľahko je žiť ťažko.

zdroj: archív VM

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.