Soňa Makranská, Simply Vegan: Keď chceš, aby sa ti ukázala cesta, ukáže sa!

Vegánstvo jej zmenilo život od základov. Zmenila spôsob stravovania, zmenila spôsob myslenia, našla si priateľa a prácu. Všetko do seba dokonale zapadlo. Vegánstvo pre ňu nie je obmedzovanie, práve naopak. Je pre ňu životným štýlom. Nie je iba zdravotným spôsobom života (vzhľadom k množstvu potravinových intolerancií, a podobne), ale aj ekologickým a etickým. ,,Niektorí ľudia vegánsku stravu vnímajú ako trest, ak ju musia konzumovať zo zdravotných dôvodov. Ja však verím, že všetko, čo sa nám v živote stane – či je to choroba, alebo hocičo iné – sa nám deje preto, aby sme sa z toho poučili, aby sme to obrátili na niečo pozitívne,“ hovorí v rozhovore spoluzakladateľka prievidzského vegánskeho bistra Simply Vegan Soňa Makranská.

 

zdroj: archív SM

,,Keď sme otvárali, nečakali sme, že by to mohlo vyjsť. Robili sme to viac-menej pre seba, aby sme sa mali sami kde najesť. Nikto nečakal, že to takto vypáli.“

Kde siahajú začiatky tvojho vegánskeho životného štýlu?

Úplne spontánne som začala byť vegetariánkou, keď som mala 15 rokov. Prišla som do puberty, chcela som si presadzovať svoje názory. Prvý impulz ale prišiel ešte počas detstva – bol to nápis „Mäso je vražda“. Utkvelo mi to v hlave, ale vtedy som si to ešte nevedela vysvetliť. Neskôr, keď som to mäso naozaj prestala jesť, rodičia sa o mňa samozrejme báli, ale nemali sa čoho. Zo začiatku to boli veľké vnútorné boje, ale silnejšia bola túžba ísť etickou cestou, pretože som sa  v prvom rade nechcela podielať na utrpení zvierat. Toto bola hlavná príčina a pridali sa ešte etické, ekologické a samozrejme aj zdravotné príčiny. Vyliečila som sa vďaka vegánstvu zo všetkých chorôb a problémov, takže som rada, že už nechodím do školy. (smiech)

Bolo tvojím snom mať takýto vlastný podnik, alebo to jednoducho prišlo a „naskočila si na vlak“?

Toto je veľmi zaujímavá vec, lebo ja by som si nikdy v živote niečo takéto nevysnívala. Život ma nejako na túto cestu naviedol. Mám byť tu a robiť teraz to, čo robím, aj keď niekedy ma to do zahraničia naozaj ťahá. To, čo teraz robím je to, čo teraz robiť mám.

Ani teraz neviem, či ma to baví, ale ako som už povedala, vidím v tom skôr tú myšlienku. Jedlo je perfektné, ale vegánstvo ma naučilo odosobniť sa od neho. Ľudia si myslia, že vegáni neriešia nič iné, iba jedlo, ale to nie je pravda. Je to skôr o disciplíne, jedlo je iba palivo a netreba si na ňom vytvárať emočnú závislosť. Takže keď niekedy nemám na výber a nemám čo jesť, tak nejem. Je to o sebaovládaní.

zdroj: archív SM

Tvoja bežná strava je teda podobná tej, čo varíte v bistre?

Nie, určite tam je rozdiel. V bistre sa snažíme prispôsobiť ľuďom. Chodia k nám ľudia, ktorí bežne mäso jedia a prídu si k nám svoj jedálniček trošku odľahčiť. Nechcú po dojedení ostať bez energie a zaťažení. Veľmi nás to teší, pretože vieme odprezentovať nie len to jedlo, ale aj náš životný štýl – vieme tak robiť osvetu nie extrémistickým spôsobom.

Nie sme tí vegáni, ktorí nútia ostatných, ani vegánmi boli tiež. Skôr to vidím z ekologického hľadiska – je lepšie, aby mäso redukovalo čo najviac ľudí a kľudne v malých množstvách, ako dvaja vegáni, ktorí až toľko nezjedia.

Varíme u nás klasiky, ako sviečková, segedín, len vo vegánskom šate – kombinujeme so šalátmi nabitými živinami. Doma si skôr varím zeleninové jedlá, poriadne šaláty a veľa odšťavujem.

zdroj: archív SM

Čo bolo tvojím cieľom, keď nie to, čo robíš teraz?

Byť šťastná. Je to klišé, ale je to tak! Občas sa s priateľkou, s ktorou sme bistro založili, pozastavíme nad tým, čo máme. Sme podnikateľky, darí sa nám a máme naozaj vysnívaný život vo všetkých smeroch. Netreba sa ale na tieto veci viazať, pretože sa môže stať, že tak rýchlo, ako sme k bistru prišli, oň aj prídeme.

Nechcem na veciach lipnúť, pretože verím, že takisto, ako som nechcela bistro, takisto nebudem chcieť niečo iné, čo ma urobí šťastnou. Myslím si, že je super, keď človek robí to, čo ho práve napĺňa. Robím veci, ktoré sú mi príjemné, potom mám o to väčšiu motiváciu a energiu a podám aj lepší výkon. Nerobím veci, ktoré mi znižujú energiu.

zdroj: archív SM

A ako vnímaš úspech?

Keby sa ma to opýtaš pred 5 rokmi, odpoveď by určite bola diametrálne odlišná od tej dnešnej. Teraz je pre mňa úspech to, keď môže byť človek šťastný. Je to klišé, ale čím som staršia, tým viac „si idem“ jednoduchšie veci a nezahlcujem sa zbytočnosťami. Snažím sa fokusovať na jednu vec a tou je teraz bistro, alebo veci, ktoré ma všeobecne bavia.

Na druhej strane, úspech je pre každého človeka niečo úplne iné. Ja si však myslím, že ak je človek zdravý a môže naplno využiť svoj potenciál, mal by robiť nie pre seba, ale hlavne pre spoločnosť, alebo komunitu, pre ľudí, planétu, zvieratá…

Ty samú seba vnímaš ako úspešnú?

Myslím, že áno. Aj keď som sa vždy podceňovala a vnímala som sa ako ten slabý článok v stáde, nakoniec som dokázala presadiť svoj názor. To mám na sebe rada. Nevedela som, čo chcem v živote robiť, aj keď to všetci spolužiaci dávno vedeli. Tápala som a nevedela som, kadiaľ ísť, bola som stratená.

Ale našla som sa a viem, čo momentálne chcem. Viem urobiť rozhodnutia, ktoré chcem ja a nie niekto iný. Napríklad mám modré vlasy, ale len preto, lebo toto som ja. Nie je to žiadne rebelovanie. Dostala som sa do stredu harmónie a dospela som. Ja dodnes neviem, čo vlastne robím. Som kuchárka, alebo čo? Skočila som a plávam. Jednoducho robím to, čo ma baví. Neviem, čo budem robiť o 10 rokov, ale viem, že nech to je čokoľvek, bude to super. 🙂

zdroj: archív SM

Aká bola vaša cesta na začiatku, keď hovoríš, že ste skočili a učili sa za chodu?

Teraz už na to obdobie spomínam s úsmevom a láskou, ale vtedy to tak nebolo. Pracovali sme do večera, veľakrát na pokraji síl.

S Peťou sme sa spoznali v jednom bistre, kde sme získali know-how. Zistili sme, ako to nerobiť, pretože to bolo veľmi neefektívne. Z minimálnej mzdy sme si našetrili na výlet do Indonézie, kde sme spolu išli zachraňovať korytnačky. Dlho sme si šetrili, zobrali aj posledné peniaze a vyrazili. Táto skúsenosť nedopadla podľa mojich predstáv, dostala som poriadnu facku od života, ale som za ňu naozaj vďačná, pretože som ju potrebovala.

Vrátili sme sa naspäť po troch týždňoch bez všetkého – bez peňazí, bez predstavy čo ďalej. Začala som robiť vegánske tortičky na objednávku, aby som sa aspoň nejako premotkala. Medzitým nás oslovil jeden chalan, či si s ním nechceme otvoriť vegánske bistro. My sme mali skúsenosti a on peniaze. V tom nám napadlo, že prečo by sme si my nemohli otvoriť svoje vlastné vegánske bistro?

zdroj: archív SM

Aj iní ľudia nemali peniaze a dokázali sa z toho vďaka biznisu vyhrabať, tak prečo by sme to nemali dokázať my? Dokonca nás to ani tak veľa nevyšlo, pretože sme si všetko robili svojpomocne. Každú kachličku, všetko sme sa naučili. Nemali sme žiadneho majstra. Chceli sme ušetriť a chceli sme, aby bolo všetko podľa našich predstáv. Takže dá sa niečo vybudovať aj z nuly a je to vzrušujúcejšie. Nikto nám neveril a to nám pomáhalo a posúvalo nás vpred. Vybudovali sme z ničoho niečo a to bola naozaj veľká škola.

Ktorá najhoršia skúsenosť v živote ťa najviac posunula vpred?

Určite to bola tá Indonézia. Dlho potom som z tohto výletu mala ešte traumu. Išli sme zachraňovať korytnačky blízko dažďového pralesa Borneo. Šetrili sme si z minimálnej mzdy, pozerali klipy, ako tam vyzerá život. Realita bola úplne iná. Bola to riadna facka.

Mala som očakávania, a tie sa mi úplne zmarili. Preto som sa odvtedy naučila nič neočakávať, neplánovať si a možno preto nerozmýšľam, čo bude zajtra. Bola to moja nerozvážnosť, ale o rok tam chceme ísť naspäť, aby sme tomu mohli „nakopať riť“.

Dostala som sa vtedy veľmi hlboko, psychicky som sa cítila naozaj zle a to som človek, ktorý takéto stavy bežne nemáva. Snažím sa nie že myslieť pozitívne, ale nerozmýšľať. Aj priateľ mi hovorí, že som ako ryba – iba plávam a nerozmýšľam. No a potom to išlo už len hore. Krásny pocit, keď snívaš o nejakých veciach a zrazu ich máš. Nevedela som síce, čo budem robiť, ale často sa mi snívalo, že stojím vo dverách, slnko svieti oproti mne, som spokojná a usmievam sa a potom sa mi to reálne stalo. V tom momente všetko do seba zapadlo. Veľakrát sa mi o tom snívalo. Nevedela som, čo je pre mňa pripravené, ale bol asi asi osud.

Vieš byť na seba hrdá a pochváliť samú seba?

No jasné, že sa viem pochváliť. Každý piatok na konci týždňa poviem aj v práci, aké sme dobré, ako sme to všetko zvládli. Nedávno bola kolegyňa chorá a zrazu všetka zodpovednosť padla na mňa. Bolo to výnimočné, pretože sme za 5 rokov nemali kvôli chorobe zatvorené ani raz. Dali sme to spolu s našimi dvoma zamestnankyňami s prehľadom a pochvala bola preto nevyhnutná.

zdroj: archív SM

Máš nejaký zvyk, vďaka ktorému vieš zo svojho dňa urobiť deň úspešný?

Nerada plánujem konkrétne veci, ale rada si naplánujem príjemný deň. Mám rada, keď mám veľa aktivít, ale nemám na to žiadny zošit. Snažím sa mať plné dni a o to viac si užijem deň voľna, keď iba ležím a oddychujem.

Pre mňa je skvelý deň, keď sa skoro ráno zobudím. To je základ. Keby sa zobudím o 7:30 hod., to je už neskoro. Iní sa radi dlho vyspia, ja mám zase rada túto svoju rutinu. Vstávam ešte pred slnkom, keď je ešte všade ticho a všetci ešte spia. Mám pocit, akoby som na svete sama, má to takú inú energiu.

Paradoxne, moje dni sú viac-menej rovnaké, ale vždy mi urobia radosť – že som veľa stihla, že som si išla kúpiť zeleninu, cvičiť, so psom… Banality, ktoré mi vedia urobiť veľkú radosť. Stačí si uvedomiť, že máš zdravé nohy, môžeš sa ísť hocikde prejsť.. Vtedy máš úspešný deň, keď si môžeš uvedomiť seba samého a že môžeš žiť na tejto krásnej planéte a je to tu skvelé.

Prečo sa ľuďom nedarí, čo je podľa teba najväčšia chyba dnešku?

Myslím si, že je to porovnávanie sa medzi sebou. To som ja nikdy nerobila, išla som si svoje, pretože to je strata času, nemá to žiaden význam. Najdôležitejšie je ísť si vlastnou cestou. A aj keď človek nevie, čo je jeho cesta, tak počúvať svoje vnútro. Možno to, čo chce dnes, nebude chcieť zajtra, ale ak to tak v tej chvíli cíti, nech tak koná.

,,Keď chceš, aby sa ti ukázala cesta, ona sa ukáže.“

Ja vôbec nie som za porovnávanie kto je lepší a kto horší. V bistre nám to klape, pretože žiadne súperenie medzi nami nie je. Uvedomujem si, že keď je ona dobrá, tak aj ja sa stávam lepšou a len spolu vieme tento podnik dotiahnuť čo najďalej. Ona sa teší z mojich úspechov a ja som hrdá na ňu, keď niečo urobí. To je to, čo ľuďom chýba. Ľudskosť, podpora a uvedomenie si, že všetci sme jeden celok  a ťaháme za jeden koniec.

zdroj: archív SM

Peniaze ľudí krivia, alebo robia rozbroje. To je ďalšia vec, ktorá v mojom živote nehrá až takú rolu. Som rada, že sa nám darí, ale neberiem peniaze ako niečo, vďaka čomu som lepšia, vďaka čomu som šťastná. Prosto som šťastná, že ma živí to, čo ma baví a to je pre mňa tá najkrajšia výplata.

Chcela by si niečo odkázať ľuďom, ktorým sa nedarí, pretože nevedia zmeniť svoj pohľad na svet?

Ja si ráno vždy spomeniem na to, že cítim prsty na nohách, to je krásna vec. Niekto môže mať iný názor, ale ako sa potom má cítiť človek, ktorý sa z postele nevie postaviť? Snažím sa vnímať čo najviac banálne veci, keď sa napríklad naťahujem a snažím sa cítiť svoje telo a seba.

Niekto si v piatok kúpi pizzu a kolu, ja robím presný opak, keď sa chcem potešiť. Urobím si tú najzelenšiu šťavu a viem, že ma to vyživí, poďakujem svojmu telu za to, čo pre mňa robí a že je vždy, keď ho potrebujem, tu; že sme spolu prekonali všetky životné prekážky a podobne…

Snažím sa byť takým človekom, akého by som chcela spoznať aj ja. Ďalej je podľa mňa problém to, že je už len málo ľudí takých obyčajných. Takých autentických, ktorí nie sú kópiou spoločnosti, alebo toho, čo si predstavujú naši rodičia.

zdroj: archív SM

Mňa baví búrať mýty, ktoré od nás spoločnosť očakáva. Nerobím to náročky, jednoducho to tak cítim. Kde je napísané, že ženy v mojom veku už musia mať deti, byť vydaté? Nikde!

A je normálne mať aj zlý deň, nedá sa byť pozitívny neustále. Je fajn mať aj horší deň, zavrieť sa do seba a hľadať tam, čo potrebujeme. Veď život je krátky a roky ubiehajú.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.